Miroslav Jurčo
Janka Vigasová
Zblúdený v nereálne
svojho sna,
v polohe starca
na priedomí
tisíci krát zriekam
sa duše, keď zrádza
a vyzváňa na popravu.
Skláňam sa
ku koreňom
bezfarebnej dúhy.
V pološere úsvitu
neviem dýchať
v rozpálených dlaniach.
Som krajina.
Neúrodná zem,
posiata skosenými
myšlienkami.
Bosý vkročil som
za hranicu nekonečna
a suchými nohami
prešiel dva oceány.
A predsa...
Na konci zmáčal som ich
slzou.
A preto neopúšťam.
Ešte nezriekam sa úsmevov,
bláznivých strapatých
hláv.
Neopúšťam javisko
dejín života.
Bez poklony,
bez potlesku.
Tak ma učili.
A preto neopúšťam.
Len trestajúcou rukou
vkladám vlastné
svedomie do ruín
rozbitého času.
pokračovat: 